Rozprávka o Bielej Ruži

Bol raz jeden kráľ, ktorý mal utešenú záhradu. Boli v nej stromy od výmyslu sveta, s konármi dlhými i hrubými, i stromy maličké, ktoré sa celé dali ukryť do ľudskej päste. Medzi stromami rástli i kvety. Červené, modré, žlté, ružové, fialové i také, ktoré mali na lupeňoch namaľované všetky farby dúhy. Len čo sa ráno kráľ zobudil, hneď sa pozrel cez okno do záhrady, aby svoje oči nasýtil jej krásou. Len potom sa pustil do raňajok a kráľovských povinností.
I keď mal kráľ rád všetky stromy vo svojej záhrade a tešil sa zo všetkých kríkov, i každý novo rozkvitnutý kvet prijal s veľkou radosťou, najradšej mal bielu ružu, ktorá po celý rok kvitla uprostred záhrady. Jej vôňa bola taká silná, že od nej každý musel zaspať. Lenže to nebol obyčajný spánok. V tomto sa každému splnilo to, čo si najviac želal:
Obuvník mal zlaté kopyto a deravých topánok toľko, že mu z nich len hlava trčala. Kuchár, ktorý chcel byť generálom, sa ním v spánku skutočne stal. V ligotavej uniforme sedel na veľkom hrnci a mohutným hlasom velil:
„Všetci moji vojaci na môj povel pozor!“
A všetky lyžice, nože i vidličky sa obrátili k nemu.
„Kanóny na nepriateľské vojsko zamieriť!“
Lyžicoví, vidličkoví i nožíkoví vojaci sa hneď rozbehli k veľkému hrncu a namierili ho na nepriateľa.
„Páľ!“ kričal kuchársky generál.
„Do nich! Páľ!“
Zemiakové, krupicové a čokoládové gule začali husto padať medzi nepriateľských vojakov. A tí ich museli hneď zjesť.
Len dvorný šašo, i keď zaspal od vône bielej ruže, ostal dvorným šašom. Iným ani nechcel byť.
Raz, keď kráľ opäť obdivoval svoju prekrásnu záhradu, zašepkal mu dvorný radca Zlostník do ucha:
„Môj najjasnejší pán kráľ! Tvoja záhrada je taká krásna, že jej niet páru na celom svete. Lenže niečo jej ešte chýba…“
„Čo?“ znepokojil sa kráľ. „Rýchlo povedz! Vydám rozkaz a čo nemá, bude mať. Azda nepolievajú kvety vodou z najčistejšej studničky v mojom kráľovstve? Alebo nie je každý kvet priviazaný k striebornej tyči zlatou niťou? Nie sú chodníky medzi zákonmi posypané pieskom osievaným najslabším vánkom? Neviem, čo môže chýbať mojej záhrade. Rýchlo hovor, aby struna mojej kráľovskej trpezlivosti nepraskla!“
„Všetko, čo si spomínal,“ poklonil sa hlboko pred svojím pánom zlostník, „tvoja kráľovská záhrada má. Chýba jej však plot. Kráľovská záhrada má patriť len tvojej jasnosti. Stromy majú rásť len pre teba, kvety ukazovať svoju krásu len tvojím očiam a piesok na chodníkoch spievať len pod tvojimi nohami. Doteraz chodil po záhrade každý. Ešte i najposlednejší sluha mohol voňať bielu ružu bez trestu! Nedovoľ,“ zvolal zlostník, „aby záhrada patrila všetkým! Daj okolo nej postaviť vysoký plot a celú jej krásu nechaj len pre seba!“
Kráľ sa zamyslel nad slovami svojho radcu a nakoniec trikrát zatlieskal:
„Sluhovia, ku mne!“
Hneď sto sluhov pribehlo pred kráľa.
„Čo si želáš, najjasnejší pane?“ opýtali sa ako keby jedným hlasom.
„Rozkazujem Vám,“ zdvihol ruku kráľ, „aby ste do rána urobili okolo kráľovskej záhrady vysoký plot! Musí byť taký hustý, že ani najbystrejšie oko cezeň nič neuvidí, a taký vysoký, aby aj najvyššie stromy pri ňom vyzerali ako trpaslíci.“
„Urobíme všetko, ako si rozkázal!“
Do rána naozaj stál okolo kráľovskej záhrady hustý a vysoký plot. Ešte aj stráže okolo neho chodili. Kráľ teraz len sám obdivoval svoje stromy, voňal kvety a tešil sa z klenotu svojej záhrady veľkej bielej ruže. Lenže radosť z jeho srdca sa stratila. Posmutnel, a zdalo sa mu, že i záhrada smúti s ním. Stromy ako keby pomalšie rástli, farba kvetov vybledla a kríky už nesplietali svoje pichľavé ruky do veselých figurín.
„Niečo sa záhrade stalo,“ uvažoval nahlas kráľ, keď sa na ňu pozrel zo svojho paláca. „Musím sa poradiť so svojím radcom. Zlostník!“ zavolal.
„Čakám na tvoje rozkazy, najjasnejší pán kráľ,“ poklonil sa prefíkaný dvorný radca. „Stál som tu za dverami, aby som ti mohol poslúžiť svojimi dobrými radami.“
„Tie, tie potrebujem!“
„Len hovor! Uši budú počúvať a jazyk hneď povie, čo moja radcovská hlava vymyslela. Ak bude treba, môžem sa pozerať aj na hviezdy za tmavej noci. Len nech je kráľovská výsosť spokojná.“
„Zdá sa mi,“ smutne priznával kráľ, „že moja čarokrásna záhrada už nie je taká pekná a plná rôznych vôní ako predtým. Akoby vtáci v korunách stromov menej spievali, včely pomalšie lietali z kvetu na kvet a biela ruža – láska môjho života – akoby strácala svoju snežnú belobu. Čo mám robiť, aby všetko bolo tak, ako predtým? Za dobrú radu sa ti kráľovsky odmením,“ sľuboval kráľ. „Moje poklady ukážu tvojim očiam svoju vzácnosť a ty si budeš môcť zobrať ten, ktorý ti najviac ulahodí.“
Dlho uvažoval kráľovský radca Zlostník, mrmlal si čudesné slová a nakoniec kráľovi poradil:
„Tvoja záhrada je smutná preto, lebo nepatrí iba tebe!“
„Ako!? Vysoký a hustý plot ju oddeľuje od celého sveta. Azda do nej nechodia za tmavých nocí zbojníci, aby sa potajomky tešili z jej krásy a obdivovali bielu ružu?“
„Nielen za tmavých nocí, ale aj za najjasnejšieho dňa!“
„Kto?“ skríkol kráľ. „Povedz jeho meno a ešte dnes jeho hlava padne pod katovou sekerou. Uvrhnem ho do najtemnejšieho žalára a ako je pravdou, že som kráľ s korunou na hlave, tak bude pravdou i to, že odtiaľ nevyjde živý!“
„Počkaj kráľ,“ vystrel ruky Zlostník. „Nie sú to obyčajní zbojníci.“
„Kto je to?!“ dupal kráľ nohami, až mu kráľovská koruna poskakovala po hlave. „Povedz mi ich mená, ak ich poznáš! Keď nepovieš, kat ťa k tomu prinúti v mučiarni!“
„Oj, len to nie!“ zľakol sa Zlostník. „Všetko vyjavím tvojej kráľovskej výsosti. O dne zbojníčia v tvojej záhrade vtáci i včely. Od skorého rána do neskorého večera sedia na konároch, spievajú, a včely sa zasa prvé vnárajú do najkrajších pukov ruží. Lenže hlavného vinníka som ešte nespomenul: Je ním Slnko! Jeho lúče celý deň hrajú v záhrade. Šteklia ruže a tancujú na kvapkách fontán. A len čo sa zotmie, prichádza ďalší nevítaný hosť: Mesiac. Ku každej kvetinke, ku každému kríku i stromu prilepí tmavý tieň, ktorý ich musí vystrašiť. Sám si videl, najjasnejší pán kráľ, ako kvety na večer zatvárajú kalíšky, ruže skláňajú svoje hlávky a stromy nehybne stíchnu. To sa zbojníka mesiaca boja.“
„Dlho si hovoril,“ pokýval hlavou pán kráľ, „ale radu som od teba nepočul.“
„Treba urobiť plot nielen okolo záhrady, ale i nad ňou,“ s úškrnom poradil kráľovský radca. „Len potom bude celá záhrada patriť naozaj len tebe.“
„Plot nad záhradou?“ Čudoval sa kráľ. „To som ešte nepočul. Ale ak jej to pomôže, dám ho postaviť.“
„Musíš ho mať… Musíš…“ radil Zlostník. „Inakšie tvoja biela ruža zahynie.“
Kráľ dal hneď zavolať najlepších remeselníkov z celého kráľovstva a keď sa zhromaždili v kráľovskej komnate, vyhlásil:
„Do mojej záhrady chodia nevítaní hostia zbojníci. Plot okolo nej je už hotový, ale vy ho musíte urobiť aj nad ňou. Nikto, ani ten najprefíkanejší a najšikovnejší človek či vtáčik nesmie do nej nakuknúť. Ani najtenší slnečný lúč nesmie vidieť, čo v mojej kráľovskej záhrade rastie!“
„Náš mocný panovník,“ predstúpil pred kráľa najstarší tesár. „Celý život budujem domy a staviam na ne strechy. Okolo záhrad staviam ploty, aby ich neničila živá zver, ale nad záhradou som plot ešte nerobil. Neviem to! poklonil sa a ustúpil dozadu.“
„Ak nevieš,“ vykríkol Zlostník, „naučíš sa to! Alebo radšej chceš ísť do temnice? Kráľovský rozkaz treba splniť!“
„Dobre si povedal,“ pokýval kráľ hlavou. „Kráľovský rozkaz treba splniť. Do zajtrajšieho rána!“
Po týchto slovách prepustil kráľ remeselníkov. Smutní kráčali do kráľovskej záhrady, ale nemali iného východiska, ako sa pustiť hneď do roboty. Celú noc duneli sekery, zunivo spievali píly a keď prvé lúče slnka chceli poláskať bielu ružu, poudierali sa o hrubý drevený plot. Ani len jedinú škáročku nenašli, kadiaľ by sa dalo do záhrady prešmyknúť. I mesiac, ktorý sa vždy hojdal v korunách stromov, ich v tú noc nenašiel. Zosmutnel, a skryl sa za veľký čierny mrak.
„Teraz, môj najjasnejší pán kráľ,“ poklonil sa dvorný radca Zlostník, „patrí celá záhrada i s bielou ružou iba tebe. Len tvoje oči sa môžu tešiť z jej krásy a príjemné vône môže vdychovať iba tvoj kráľovský nos.“
„A tvoje ruky,“ odpovedal kráľ, „sa môžu ponoriť do kráľovských pokladov a odniesť si za dobrú radu toľko perál a zlata, koľko sa ti zmestí do obidvoch dlaní.“
„Ďakujem,“ padol na kolená Zlostník. „Urobím, ako prikážeš, najjasnejší pane!“
Kráľ vykročil do záhrady, aby sa sám pokochal v tej kráse. Veľkým kľúčom otvoril ťažké okované dvere a hneď ich za sebou zavrel, aby nikto nemohol ísť za ním. Lenže to, čo uvidel, nepotešilo jeho oči. Kalichy kvetov boli zatvorené, lístie na stromoch smutne zvesené dolu a biela ruža skvost jeho záhrady nevoňala.
„Možno si ešte nezvykla na samotu,“ pomyslel si kráľ. „Počkám deň a potom ma určite poteší svojou krásou a vôňou. Budem si myslieť, že som mladý a ona mi moje želanie vo sne splní.“
Nasledujúci deň sa kráľ hneď zrána vybral do záhrady, lenže to čo videl, nepridalo mu radosti. Zo stromov opadávalo lístie, kvety položili svoje hlávky až na zem, a biela ruža stratila nielen vôňu, ale i svoju snehobielu farbu.
„Och,“ zaplakal kráľ. „Nešťastie prišlo do mojej záhrady! Všetko v nej hynie, všetko zomiera. Radšej dám pol kráľovstva, ako by som mal stratiť svoju bielu ružu!“
Rozkázal vyslať poslov na všetky strany sveta, aby hľadali a priviedli do kráľovského zámku človeka, ktorý by vedel pomôcť jeho smutnej záhrade. Jazdci na bystrých koňoch vyrazili z kráľovského zámku a všetkým oznamovali kráľovskú výzvu:
„Biela ruža v kráľovskej záhrade umiera. Kto ju zachráni, dostane toľko zlata, koľko sám váži a ešte pol kráľovstva k tomu.“
Do kráľovského zámku sa poschádzalo množstvo radcov s dlhými bradami i bez nich, lekárov od výmyslu sveta, čarodejníkov i rytierov a všetci chceli bielu ružu za zlato a pol kráľovstva zachrániť.
Prvý predstúpil pred kráľa starý radca a začal radiť:
„Viem, čo chýba tvojej bielej ruži a záhrade. AK splníš moje slovo a odmeníš ma tak, ako si prisľúbil, prezradím ti to.“
„Splním!“
„Biela ruža je smutná preto, že jej nik nespieva.“
„Naozaj?“ Čudoval sa kráľ.
„Nech stratím svoju dlhú bradu i s hlavou, alebo radšej bez nej, ak to nie je pravda. OD spevu sa predsa každý rozveselí.“
„Uvidíme, či tvoja rada pomôže,“ povedal kráľ. „Nech tristo spevákov hneď poberie do záhrady! Musia spievať pesničky veselé i smutné a my budeme dávať pozor, pri ktorých biela ruža vyzdravie.“
Tri dni a tri noci v záhrade znel spev spevákov, ale ruža svoju bielu hlávku nezdvihla.
„Zle si mi radil,“ kričal kráľ. „Biela ruža zomiera! Odíď zo zámku, kým ťa nestihne môj spravodlivý trest!“
Vyľakaný radca tak utekal, až sa mu dlhá brada plietla pomedzi nohy.
„Kto len pomôže mojej bielej ruži?“ lamentoval ďalej kráľ.
„Ja!“ predstúpil pred kráľa muž v dlhom čiernom plášti. „Som čarodejník. Viem urobiť nápoj, ktorý každú krásu zmení na špatu, ba viem i zlato zmeniť na víno u dobrého krčmára.“
„Vidím, že jazyk máš hybký. Len či aj tvoj liek bude taký účinný?“
„Bude. Bielej ruži sa sprotivila čistá voda. Treba ju polievať účinnejším nápojom!“
„Akým?“ netrpezlivo sa opýtal kráľ.
„Sám ho pripravím. Víno zmiešam s mliekom čiernej kozy a v tom budem variť korienky zo sedemdesiatich siedmych dolín. Ak týmto nápojom za tmavej noci polejeme bielu ružu, hneď ožije.“
Čarodejník namiešal svoj čarovný nápoj, dlho nad ním krúžil rukami a netrpezlivo čakal na výsledok. Prešiel deň, i druhý sa chýlil ku koncu, ale biela ruža nezdvihla hlávku zo zeme. Čarodejník smutne predstúpil pred kráľa.
„Opäť vonia moja biela ruža?“
„Nie, ani môj čarovný liek jej nepomohol,“ pokrútil hlavou čarodejník.
„Nesplnil si slovo!“ nazlostil sa kráľ. „Ihneď opusť môj zámok, aby si sa nemusel liečiť v mojich temniciach!“
Kráľ taký rozkaz nemusel dva krát vysloviť. Čarodejník zmizol zo zámku takou rýchlosťou, že si v ňom zabudol i vrecko s korienkami.
„Zahynie moja ruža, zahynie,“ nariekal kráľ. „Nikto jej nevie pomôcť. Rady nepomáhajú, i lieky viacej škodia ako osožia. Tak sa zdá, že stratím svoje najväčšie potešenie.“
„Ak urobíš, najjasnejší pán kráľ, to, čo ti poradím,“ ozval sa popri vladárovi hlas, „biela ruža opäť vykvitne a celá záhrada bude ešte krajšia ako predtým.“
„Kto mi to radí?“ zodvihol kráľ užialenú hlavu Pred ním stál obyčajný chlap v záhradníckej zástere.
„Na meno sa nepýtaj, ale počúvni moju radu: Daj zbúrať plot okolo kráľovskej záhrady i nad ňou a biela ruža bude belšia ako sneh na stráňach vysokých hôr, keď naň padajú lúče slnka.“
„To nemôžem urobiť!“
„Prečo?“
„Plot som dal postaviť na radu môjho kráľovského radcu Zlostníka, aby nikto okrem mňa bielu ružu nevidel.“
„Ech, zlá to bola rada, nedobrá. Každá krása musí patriť všetkým ľuďom, vtákom, i včelám. Keď patrí len jednému, hynie, zomiera,“ hovoril kráľovi záhradník. „Bielej ruži si zobral Slnko, kvapky rosy, hladkanie vetra i tichý vánok so svitom mesiaca. Ako potom mohla kvitnúť? Toto všetko jej treba vrátiť…“
Kráľ počúvol dobrú radu a plot dal hneď zbúrať. Do kráľovskej záhrady zasvietilo slnko, pokropili ju kvapky dažďa, na konároch stromov sa usadili vtáci a z kvetu na kvet poletovali roztancované motýle i pracovité včielky. Po chodníkoch chodili ľudia a rukami dvíhali zo zeme zvädnuté kvety. Prešla noc, a keď prišlo ráno, celá kráľovská záhrada bola opäť plná kvetov. Najkrajšie však rozkvitla biela ruža. Jej vôňu roznášal vietor na svojich neviditeľných krídlach po celom kráľovstve. Kráľ, celý naradovaný, dal zavolať do svojej najkrajšej komnaty záhradníka, ktorý mu dal takúto dobrú radu.
„Radcu Zlostníka som vyhnal,“ povedal kráľ. „Od dnešného dňa mi budeš radiť iba ty. Nezabudol som ani na tvoju odmenu: Kráľovský zlatník je pripravený, aby ti odvážil toľko zlata, koľko sám vážiš, a pol môjho kráľovstva patrí tebe.“
„Som len obyčajný záhradník a kráľovské zlato nepotrebujem. Dovoľ mi však, najjasnejší kráľ, aby som sa mohol starať o celú záhradu s bielou ružou. To bude pre mňa najlepšou odmenou.“
„Stane sa tak, ako si praješ!“ prisľúbil kráľ.
Od tých čias kráľovská záhrada patrila všetkým. Záhradník sa o každý kvet dobre staral, ale najviac o bielu ružu. Každý deň bola krajšia. Jej vôňa sa šírila ďalej a ďalej. Možno už prišla i k vám. Len treba zatvoriť oči a splní sa vám všetko, po čom túžite.

Príbeh z jednej starej rozprávkovej knižky.
Našiel a prepísal: Robko

Ďalšie odkazy

  • Späť na zoznam článkov