Keď stretneš vedomého človeka

Sú okamihy, keď sa v našom okolí objavia výnimoční ľudia. Prekvapia nás, zatrasú našim životom, a my sme na križovatkách. Toto je príbeh o jednom takom človeku. Nebudem spomínať jeho meno, nazvem ho trošku inak. Bude sa volať Miro.

Ja tri roky dozadu. Úplne stratený, s veľkými zdravotnými problémami. A v hlave otázky: Prečo sa to stalo práve mne? Od doktorov som dostával len odpovede: Vaša choroba nemá príčiny. Jednoducho sa stane. Štatistika. Môžete to len prijať a brať lieky aby sa Váš stav nezhoršoval. Uveriť im? Neuveriť? Vedia vôbec o čom hovoria? Alebo sú mnohí doktori ako mechanické stroje, ktorým povieš príznaky, a vysypú späť diagnózu a odporúčané lieky?

A ako sa tak túlam mestom, premýšľam nad príčinou môjho trápenia a pýtam sa prečo, oslovil som neznámeho človeka stojaceho vedľa mňa: „Páči sa ti tá hudba?“
a on na to: „Teba poznám. Kedysi sme sa stretli.“
Mňa jeho odpoveď dosť zarazila, nespomínal som si na neho. A tak sme sa začali rozprávať. A ja som mu povedal môj príbeh. A ako ma počúval, povedal mi: „To, čo sa ti stalo, nebola náhoda. Všetko, čo sa stane, má svoju príčinu. Rozhodne nie si iba obeťou štatistiky, ako tvrdia doktori.“

A tak sme sa začali stretávať, a rozprávať. Vedel mi dať správne otázky. Iba málokedy mi dal priamu odpoveď, ale otázkami ma viedol, aby som na odpoveď prišiel sám. A príčina mojej choroby – nepokojná myseľ plná strachov. Kedysi som čítal knihu Sila prítomného okamihu, ale nerozumel som jej. Nevedel ju uplatniť do života. A on mi poradil, odpovedal na moje otázky. Ako pozorovať myšlienky, ako vnímať telo. Viedol ma. Dal mi odpovede na moje otázky: „Robím toto a toto, zistil som toto a toto. Idem správne?“ Bol to prvý človek, ktorý mi objasnil zákony vedomia, a pozrel sa so mnou aj do môjho podvedomia. Mal som pocit, že rád vidí, ako rastiem. Že vo mne videl jeho samého pár rokov dozadu.

Stal sa stredobodom môjho vesmíru. Dal mi riešenia tam, kde iní videli iba prekážky a beznádej.

A občas si naivne myslíme, že rastieme, a pritom začíname hrať hry. Pamätám si na okamih, keď mi Miro povedal, že je vedomý. Ihneď som si povedal – taký chcem byť aj ja. Dal som si za cieľ byť vedomým. Byť ako on. Nevedomky som ho začal stavať na piedestál – niekde tam, kde je Osho či Budha. Veď aj oni boli vedomí, však? A on hovorí, že je rovnaký. Či? Čo znamená byť vedomým?
Usúdil som, že byť vedomým je mať úplne zvládnuté svoje ego. Že viac ego nemať ako ho mať. Byť mimo hier ľudí tohto sveta. Byť dokonalý. Nemať problémy a nerobiť chyby. Byť neustále v prítomnosti, v jednote, a vďaka tomu prichádzajú aj informácie z vedomia. Byť vo flow. A tam začala jedna z mojich hier:

„Miro, povedz mi, ako napredovať rýchlejšie. Mne zatiaľ informácie z vedomia nechodia, tak sa skús spýtať za mňa.“ A tak mi začal hovoriť odpovede. Neskôr mi povedal: „Mám taký pocit, že na mňa zvaľuješ svoju zodpovednosť. Nebudem ti dávať všetky odpovede. Potrebuješ na ne začať prichádzať sám.“
Toto som nechcel počuť. Nechcel som robiť chyby. Prečo? Načo? Nechcel som, aby ma moje nesprávne rozhodnutia boleli. Hlavne keď je po ruke niekto výnimočný s takýmito informáciami. Tak zakročil Miro – budeme sa stretávať iba maximálne 1 krát za týždeň.

Zhodou náhod, občas duša potrebuje rásť, a pripraví preplesk. Ocitol som sa v tlaku kvôli priateľke. Nedostatok peňazí, rozhádané vzťahy s jej rodičmi. Povedala mi: „Doteraz si nemal prácu. Buď si nájdeš prácu, alebo s tebou nebudem. Darmožráčov nechcem.“ Tak som prijal prijal prvú prácu, ktorá sa naskytla – hlavne nech mám prácu. Marketingový špecialista. Dal som sa zatlačiť na plat 520 € na živnosť mesačne na full-time v Bratislave. Prišiel do firmy. Na začiatok všetko pekné, neskôr úplne naopak. Keď niečo šéf odo mňa potreboval, bol som niekto. Inokedy som bol pre neho hovno. Pamätám si, ako som šéfa počúval, ako hovorí s kolegom. Chcel som pomôcť. Jeho reakcia bola: „Čuš! rob si svoje!“ V tom období sa zo mňa stal veľmi negatívny človek.
Ako som to rozprával Mirovi. On mi povedal: „Stále počujem iba ako sa sťažuješ. Keď tam nechceš byť, tak tam skonči. A nemám záujem počúvať tvoje negatívne sťažovania. Naučil som ťa mnoho, vieš všetko, čo potrebuješ vedieť. Vidíme sa, keď sa dáš dokopy. Vidíme sa o rok.“ Zhodou náhod, v ten istý deň mi dala kopačky aj moja priateľka – ani tá ma už nechcela vidieť. Svet sa mi zatriasol. Už nebolo o koho sa oprieť. Dvaja najbližší ľudia v ňom už neboli.

Čo som urobil hneď budúci týždeň – po troch týždňoch strávených vo firme konečne zatlačil, aby som mal podpísanú pracovnú zmluvu od zamestnávateľa. Podpisovali sme ju v stredu. O dva dni neskôr, v piatok, som podával výpoveď s okamžitou platnosťou. Šéf mi povedal: „dobre, tak ti zvýšime plat. Takých šikovných ľudí ako ty potrebujeme.“ „Nie, končím.“
Reakcia šéfa: „Nič mu neplaťte! Nezaslúži si.“ Z tej firmy som nikdy nevidel peniaze. A nebol som jediný. Mne dlžili niečo pod tisícku, ale iným desaťtisíce.

Najbližší mesiac som sa dával dokopy. Chodil von, často sa prechádzal v lese či popri vode. Užíval si začiatok leta. Nakoniec sa to dalo troška dokopy aj s Mirom. Navrhol, že sa môžeme stretnúť raz za tri mesiace.

A vtedy som začal hrať ďalšiu veľkú hru. Toho človeka som obdivoval, a chcel byť v jeho blízkosti. Chcel som ním byť i pochválený, za svoj pokrok. Veď práve vďaka jeho radám som sa obrovsky pohol vpred. Dal dokopy svoj život. A v tom prišla myšlienka: Čo ak ho stratím? Nechcel som ho stratiť. Naposledy ma odmietol, keď som bol negatívny, nevedomý. Tak som začal hrať hry, že som „trochu vedomejší“ a všetko je u mňa v poriadku. Keď som mu písal správu, niekoľko krát som ju skontroloval, aby tam neboli známky „nevedomosti“. Tak sme sa stretli počas polroka ešte dva razy. Keď sme sa mali stretnúť tretí krát, asi 4 mesiace od posledného stretnutia, povedal mi, že nie, že nechce sa so mnou stretnúť. Že stále od neho niečo chcem, a pýtam sa ho na veci, ktoré si viem zistiť aj sám. Že chcem A a potom chcem B. Že nie som úprimný. Nemal som mu odvahu povedať, že zo všetkého najviac túžim po jeho pozornosti. Bál som sa, že práve to môže byť dôvod, aby ma opäť odmietol – veď je to totálne egoistické. Tak som to držal v sebe.

Rástol vo mne pocit, že čokoľvek, čo spravím, nie je pre neho dosť dobré. Stále mi opakoval tie isté veci: Buď viac samostatný. Ako som mu mal vysvetliť, že už dávno som? Nová práca, nový privát, nové okolie, nové skúsenosti aj v sebapoznávaní. Ale jemu sa to nedalo vysvetliť – mal som pocit, že stále som bol u neho to rozmaznané decko prosiace o radu. Presne taký istý človek ako pred rokom. Týmto svojím prístupom ma zraňoval.

Jedného dňa to vo mne buchlo. Napísal som mu svoje pocity: Že ma odpísal. Že som u neho na vedľajšej koľaji. Napriek tomu, že to bol kedysi jeden z najdôležitejších ľudí v mojom okolí, ma svojim nezáujmom zraňoval. Kde je to jeho vedomie? Ako to, že nevidí zvyšné časti puzzle? Tak nech rovno ako chlap prizná, že ma odpísal, a že ma nechce viac vidieť. Potom budem mať pokoj – aspoň budem vedieť, že už nemusím mať nádej, že to medzi nami bude ako kedysi. Radšej budem počuť krutú pravdu, ako donekonečna zapaľovať nádej, že sa niečo zmení.

Jeho odpoveď bola: Robo, píšeš o mne v minulom čase. Práve si odpísal ty mňa.
PS: Práve som ti chcel navrhnúť stretnutie, lebo som v BA, ale po tvojom poslednom poste už nemám o tom záujem. Nemám záujem stretávať sa s rozmaznaným deckom, ktoré keď nedostane to čo chce, začne na druhých kydať negativitu a podsúvať im svoje vlastné sračky akoby boli ich. Prekročil si hranicu mojej trpezlivosti. Toto fakt nemám za potreby.

A ja som len napísal o svojich pocitoch. Áno, mal som pocit, že ma zradil. Že ma nechápe. Bolelo to. A keď som potreboval jeho pomoc, vtedy v tej negatívnej práci, poslal ma do prdele. A odvtedy si udržiaval odstup.

Napísal mi ešte, že celý svet sa musí posrať, keď mne bolo ublížené. Ale to, že zraňujem ja iných, nevnímam… Inými slovami napísal, že som ho zranil. Ešte napísal aj to, že som sa obrátil proti nemu.

A vo mne začala bublať ďalšia otázka: Sakra, ako je možné vedomého človeka zraniť? Veď vedomého človeka nie je možné zraniť, nie je tam čo zraniť. Nie je tam ego. Miro nie je vedomý. To bolo zhodenie Mira z môjho piedestálu vedomého človeka. Vtedy mi docvakli všetky hry. Docvaklo, čo medzi nami beží.

Aj Miro hral hru: Tá najväčšia z nich bolo prehlásenie, že je vedomý. Inými slovami prehlásenie, že nemá problémy. Že už prekonal svoje ego. Svojimi slovami to často dával najavo. Napríklad za ten čas, čo sme sa poznali, ani raz nepovedal, že má problém. Zakaždým to povedal iba v súvislostiach: Kedysi som si prechádzal niečim podobným, ale už som to prekonal. Ľudí, ktorým pomáhal ako mne, mal asi viac. A pri každom z nich sa postupne nevedomky staval na piedestál. A došlo to až do toho extrému, že keď mal on problém, a hlbokú krízu, nemal sa komu zdôveriť. Nemohol sa predsa svojim duchovným deťom priznať, že predsa len nie je vedomý, ako to tvrdil. Možno si to ani sám nechcel priznať. Ale z mojej vlastnej skúsenosti viem, koľko energie stojí človeka hrať, že je vedomý.

Po uvedomení mojej aj Mirovej hry prišla sloboda: Hru, ktorú si doteraz hral, už hrať nemusíš. Nie je pre koho. A prišla aj obrovská úľava – moju bolesť som pustil von. Mirovi nič nevyčítam – tým, že nebol vedomý, ani nevedel, že ma zraňoval. Nemal to ako vedieť. Vlastne som sa vďaka tejto hre zraňoval sám. Rozhodne nebola pravda, že som vyhrabal bojovú sekeru. Práve naopak: Vo mne už neboli myšlienky zrady či viny. Vo mne ostalo len ticho. Blažený pocit.

Častokrát vidíme význam lekcie až vtedy, keď je lekcia pri konci. Čo som si z tejto skúsenosti odniesol ja?

Otázku: Je niekto v súčasnom svete plne vedomý? Dá sa to? Čo vlastne znamená byť vedomý?
Dnes pri počutí tohto slova skôr spozorniem. Nechystám sa označiť nálepkou „vedomý“. Veď žijem život ako každý iný. A Život vždy prináša prekážky. Rastieme práve pri ich prekonávaní. A či si myslíme, že sme vedomí a či nie, učíme sa do konca svojho života. Veď aj „vedomý“ človek občas zažíva okamihy „nevedomosti“.

A o čom je život? O hrách, ktoré hráme. A u uvedomení, že ich hráme. A o slobodnej voľbe, či ich budeme hrať aj naďalej. Každá hra vyčerpáva. A po pustení každej hry sme o kúsok slobodnejší. Až nakoniec sa túlame svetom ako slobodní, a zároveň neskonale šťastní ľudia.

Ďalšie odkazy

  • Späť na zoznam článkov