Dvanásť
Január
O desiatej ráno hovor z neznámeho čísla:
„Dobrý deň, ste pán Róbert?“
„Áno, som.“ a pomyslel si, že to bude opäť nejaký otravný hovor z call centra.
„Kto volá?“
„Prepáčte, že Vás vyrušujem takto ráno. Som doktorka Kulinová.“
V okamihu som spozornel. „Prosím Vás, prečo mi voláte? Čo sa stalo?“
„Som doktorkou na Žilinskej psychiatrii. Prijali sme na naše oddelenie Vášho kamaráta Juraja a poprosil nás, aby sme Vám zavolali. Rád by Vás videl. Nadiktoval nám aj Vaše číslo.“
„Prídem.“
„Ďakujem Vám za Vašu ochotu. Návštevné hodiny sú u nás od druhej do štvrtej. Budeme Vás čakať…“
Zvláštnejší ranný telefonát som si nevedel predstaviť. Juraja poznám dobre. Vždy bol trochu iný. Kde ostatní videli dve riešenia, od videl tretie. Taký vyšinutý ale aj úspešný ITčkár. Mám ho rád, ale prirodzene sa o neho bojím. Prečo práve on na psychiatrii?
Pred druhou ma privítala pani Kulinová. Že Juraj prišiel včera s mamou. Dávajú mu silné sedatíva ale aj tak spí iba pár hodín. Hovorí nezmysly ale nie je agresívny. Majú podozrenie na schizofréniu. Otvorila dvere Jurajovej izby. Bol tam sám a kreslil si niečo na papier.
„Vitaj Robo.“ a otočil sa ku mne. „Nemám veľa času a nakoniec som skončil tu. Nechápu ma tu. Všetko mimo priemer je pre nich divné. Ale ty ma možno pochopíš.“
Hovoril rýchlo a dosť panikáril.
„Juraj, čo sa sakra deje?“
„Dejú sa mi zvláštne veci. Môj mozog funguje zrazu inak, aspoň na 150%. Neviem prečo. Namiesto reality vidím udalosti, možnosti a riešenia. Chápem mnohým veciam. Ale nie som blázon. Dokážem ti to. Vždy ťa fascinovala matematika, však?“
„Máš pravdu. Najlepší v triede celú strednú školu. Len mocniny a odmocniny som nevedel.“
„Povedz mi číslo.“
Len tak, zo srandy som si povedal číslo 13. Nato začal písať čísla. Všimol som si pritom tetovanie na jeho pravej ruke. Čierny had požierajúci si svoj vlastný chvost. Zvláštne.
„Hotovo. Skontroluj si to na mobile“
na papieri ostali načarbané čísla:
√13 = 3,605551275…
tretia √13 = 2,35133468772…
1313= 302 875 106 592 253
S mojim údivom, všetko sedelo.
„Robo, aspoň vieš, že nie som blázon. Ale udeje sa tu niečo strašné. Začne to tu, na Slovensku. Ľudia začnú zomierať nevedno prečo. Bude sa to zdať ako infarkt ale je za tým niečo iné. Pre toto tvrdenie si psychiatri myslia, že som sa zbláznil a chcú mi dať ešte väčšie sedatíva. Nebudem tu už dlho, preto ti nechávam všetky moje poznámky. Sám neviem, čo sa deje, ale skús nájsť ľudí s podobným symbolom“ a opäť som uvidel symbol hada požierajúceho si svoj chvost.
V podobnom štýle pokračoval náš rozhovor. Odchádzal som so zmiešanými pocitmi s hŕbou papierov. Zvláštne symboly, obrázky, sem tam nejaké čísla. Rozlúštil som len jeden opakujúci sa dátum: 28.1.
Na druhý deň mi zavolala opäť doktorka Kulinová. Že chceli upokojiť Juraja a dali mu ešte silnejšie sedatíva. Neprežil to. Zomrel akurát šiesteho januára, na troch kráľov.
Začal som si viac všímať správy.
10. január. Šofér kamiónu dostal infarkt a v plnej rýchlosti narazil do troch áut. 6 mŕtvych vrátane šoféra kamiónu.
13. január. Neznámy chlap odpadol v pešej zóne. Okoloidúci ho ignorovali. Mysleli si, že je to len nejaký opitý bezdomovec. Všimla si ho až hliadka mestskej polície. Záchranári už konštatovali iba smrť. Ževraj infarkt.
16. január. Upchatie železničnej trasy Žilina – Bratislava. Až dvojhodinové meškanie vlakov. Vlak z neznámych príčin zastavil mimo stanice. Rušňovodič sa nehlásil. Záchranári prekonávali ťažký terén. Po nájdení rušňovodiča konštatovali už iba smrť. Pravdepodobne opäť infarkt.
Týchto správ pribúdalo. Verejne zomrelo už niekoľko desiatok ľudí. Omnoho viac ich zomrelo v práci alebo doma. Bulvár tradične rozmazal len najšťavnatejšie prípady. Objavili sa aj prvé konšpiračné teórie. Vyzerá to tak, že Juraj mal v niečom pravdu. Trochu ma to desí, ale neviem, čo s tým spraviť.
Ďalšie neznáme číslo mi zavolalo práve 27.1. ku večeru. Povedal mi, že sa volá Marek. Mal vnuknutie, že má zavolať práve na moje číslo. Opäť spomenul symbol požierajúceho hada. Hneď sme si dohodli stretnutie. Ráno o ôsmej v jednom Žilinskom obchodnom centre.
S Marekom sme sa stretli v kaviarni s pekným výhľadom na celé obchodné centrum. Pri podávaní rúk som si všimol na ruke jeho čierny symbol hada. Úplne pokojne mi spomenul:
„Dnes to bude iné, väčšie. Podľa konštelácie hviezd dnes zomrie omnoho viac ľudí. Iba sleduj.“
Prvý človek odpadol na dolnom poschodí. Tomu mužovi sa podlomili nohy a pustil nákupné tašky. Okoloidúci sa zhŕkli okolo neho. Niektorí volali sanitku, iní si ho odfotili na mobil, ostatní len sa stáli a nemo prizerali. Konečne sa našiel niekto, kto mu dával prvú pomoc – masáž srdca a dýchanie z úst do úst. Záchranári prišli za pár minút a pokračovali v oživovaní. V tom odpadla žena v inej časti centra. Ostala ležať na zemi s v červených šatách. Červená kabelka ležala kúsok od nej. Záchranári rýchlo bežali k druhej postihnutej. Tretí človek odpadol keď sa opieral o zábradlie. Prevážil sa a dopadol o dve poschodia nižšie. Krv mu tiekla z rozbitej hlavy. Okamžitá smrť. Pád nemal šancu prežiť.
Nasledujúce dve hodiny zomrelo v centre okolo 20 ľudí. Ľudia panikárili a rýchlo chceli opustiť centrum. Nikto nevedel, čo sa deje. A ani kam ujsť.
Na zdesenie záchranárky zomrel aj jej kolega. Skúšal oživovať ďalšieho padnutého, podlomili sa mu ruky a ostal bezvládne ležať na tele oživovaného. Známky: Žiadny pulz. Z neznámych príčin zastavené srdce.
„Zomriem aj ja?“ spýtal som sa Mareka
„Nie. Alebo aspoň nie teraz.“
Týchto zopár slov ma iba mierne upokojilo. Povedal mi, že mi všetko vysvetlí a že môžeme ísť k k nemu. „Auto nechaj na parkovisku, pôjdeme peši.“
Ako sme opustili brány obchodného centra, zistil som prečo. Pomaly na každej ulici nehoda. A stojace autá. A mŕtvi ľudia. Chaos a panika preživších. Iba sem tam ulicu sfarbovali modré záchranárske svetlá. Ale zdravotníkov a záchranárov bolo príliš málo na katastrofu takéhoto rozsahu. Ťažko som si zvykal na tento pohľad.
Marek býval na piatom poschodí v centre mesta. Ale zo známych dôvodov som nemal chuť vychutnávať si výhľad. „Čo sa to deje?“ spýtal som sa ani neviem či v šoku či smútku. Marek mi iba podal pohár s čajom. Chvíľu sme iba mlčali a vychutnávali čaj. Najlepšia možná terapia. Upokojil som sa a začal sa cítiť jemne omámený. Moja hlava plná nezodpovedaných otázok.
„Marek. Ty vieš, čo sa deje, však?“
„Áno, viem.“
„A prečo si si vybral práve mňa?“
„Máš dobré čísla.“
„Aké čísla?“ začudovane som sa na neho pozrel.
„Čísla v tvojom telefónnom čísle. Prechádzal som si inzeráty keď vtom som uvidel číslo na teba. Zrátal som si ho a pomyslel som si, že môžeš byť ten pravý. No skús zopakovať ešte raz číslo na teba.“
„+421 949 354 235“ odpovedal som a neviem či zarazený, či zvedavý, čakal na odpoveď.
„Súčet číslic tvojho čísla je 51 a to je číslo bojovníka. A v túto dobu budeme potrebovať silných bojovníkov. Súčet zvyšku tvojho čísla bez predvoľby je 44. To je znamenie ojedinelej sily ak je založená na súcite a nesebeckosti. Keď ale podľahneš zvodom sveta, je to problém. A predvoľba Slovenska je kapitola sama o sebe.“
Chvíľu som ostal bez slov a pohľadom uhol nabok, na knižnicu s nejakými knižkami o hviezdnych znameniach…. Potreboval som spracovať čo som počul. Ja a nesebeckosť? A sila bojovníka? To mám veriť nejakému súčtu čísel? Sakra, čo sa to deje? Kde to som? Ešte raz som sa pozrel na Mareka a s buchol si ruku o čelo. „Dobre, Robo, upokoj sa“ a natiahol sa už po prázdnom pohári čaju. Opäť som sa spamätal a spýtal sa tú dlho očakávanú otázku:
„A čo predvoľba Slovenska?“
„keď si zrátaš čísla predvoľby, výjde ti číslo sedem a to je veľmi pekné mystické a spirituálne číslo.“
„Teda osud Slovenska je predurčený v predvoľbe krajiny?“
„Áno aj.“
Potreboval som ďalšiu chvíľu na spamätanie. Marek to asi čakal a bez slov išiel pripraviť ďalší čaj. Počul som vodu, nato hukot rýchlovarnej kanvice a neskôr Marekovu otázku:
„Mimochodom, kedy si sa narodil?“
Nevedel som, čo na to povedať, tak som hlasno povedal môj pravý dátum narodenia: „6.2.1990.“ Bude ďalší rozbor môjho dátumu? Spýtal som sa v duchu sám seba.
„Dáš si bylinkový či ovocný čaj?“
„Ovocný!“ odpovedal som prekvapene a so smiechom. Konečne nič vážne.
Doniesol dva poháre a jeden podal mne.
„Mňam, ovocný čaj s extra veľkými kúskami ovocia. Ďakujem.“
Svet bol opäť o niečo krajší 🙂
Začali sme len tak nezáväzne hovoriť o svojich obľúbených filmoch.
Spýtal sa ma: „Poznáš MR. NOBODY?“ „Ten, kto sa vedel vrátiť spät v čase a rozhodnutiach? Poznám… Aké by to bolo mať jeho možnosti.“ „Kto vie, možno sa to zdá. Veď to poznáš, nič nie je nemožné. Možno sa všetko z filmov raz naplní. Možno nám budú nad hlavami lietať mimozemšťania, možno budú zombies kráčať po uliciach.“ „Ale prosím ťa. Kto verí na zombies? Tie sú iba vo filmoch a počítačových hrách.“ „Ale určite máš rád Matrix aj keď tam nie sú zombies čakajúce na každom rohu.“ a pousmial sa. „Áno, milujem ten príbeh. Ako sa z obyčajného človeka stal človek neobyčajný.“ „A ktorú pilulku by si si vybral, červenú či modrú? Realitu či krásnu ilúziu?“ „Jasné že realitu aj keby bola neľahká.“
Vtom jeho tvár zvážnela a spýtal sa ma:
„Dám ti otázku za milióny eur. To, čo je vonku, iba začalo. Čo si vyberieš? Život alebo smrť?“
„Toto už nie je pekný večerný rozhovor?“ spýtal som sa otvorene. Vtom odtiahol záves a do bytu presvitali lúče sem tam aj modrých svetiel.
„Vidíš, čo sa dnes stalo. Svet sa mení, ľudia umierajú. Čo si vyberieš, Neľahký život alebo bezbolestnú smrť?“
V tom okamihu som zvážnel aj ja. Nie som iba na obyčajnom čajíku. Dnes som naozaj videl umierať ľudí. Sťažka som sa nadýchol: „Dávaš mi ťažkú otázku. Potrebujem trochu času na premyslenie.“
„Máš trochu času. Ale neváhaj dlho. Máš tri dni na premyslenie. Ak sa rozhodneš ŽIŤ, dvere ku mne máš otvorené.“ a opäť som uvidel symbol čierneho hada.
Obliekol som sa a vyrazil domov. Cestu lemovali iba vraky áut a sem tam mŕtvi na uliciach či za volantom. Inak každý chcel utiecť a mnohým sa to hádam aj podarilo. Prišiel som domov, do svojho jednoizbového bytíku. Elektrika aj internet na počudovanie fungovali. Začal som si googliť čo sa dnes stalo. Zarazili ma „fakty“: Väčšina Banskej Bystrice je mŕtva. Nemá tam pomaly ani kto pochovávať. V Žiline zomrela približne 1/10 ľudí. Bratislava je takmer prázdna – utiekol z nej každý kto mohol. Hlavné ťahy sú upchaté, cesty plné autovrakov, vlaky nejazdia. Zdá sa, že epidémia zúri iba na Slovensku. Odhadovaná príčina možno je chemické znečistenie. Armáda aj záchranné zložky sú v neustálej pohotovosti. „Ako sa darí mame na východe?“ signál síce plný, ale nemohol som sa dovolať ani na jedno číslo. Preťažená sieť. Hádam sa bráškovi v Brne darí lepšie. Zajtra pôjdem za Marekom. Možno mu odpoviem, že toto šialenstvo tu chcem prežiť.
Február
Už je prvý februárový deň ja s Marekom už tri dni pomáhame záchranným zložkám ako dobrovoľníci. Odťahujeme autá, zbierame mŕtvych a tých pálime na hromade. Politici priznali, že nevedia, čo sa deje. Známe je len, že v ten osudný deň 27.1. zomrelo veľa ľudí. Stred katastrofy je v okolí Banskej Bystrice. Aj dnes pár ľudí v našom meste padlo k zemi ako keby na infarkt a záchranári iba skonštatovali, že im nemajú ako pomôcť. Aj oni zhoreli na hromade tiel. Zo záchranárskeho štábu nám oznámili, že na Slovensko bude už čoskoro prichádzať humanitárna pomoc a že momentálne je na Slovensku zvažuje vyhlásenie karantény a úplná kontrola prechodov. Veľmi ťažko to tu zvládajú Kórejci – nejedného som počul nariekať že prečo neostali vo svojej rodnej a bezpečnej zemi. Už tu neostal takmer ani jeden z nich. Kto mohol, Kórejec, Slovák, či cigáň, utiekol. A nám, ktorí sme ostali, nadávajú do bláznov. Väčšina tých bláznov stratila niekoho blízkeho a sú vyrovnaní so svojou smrťou. Chcú ísť za svojimi blízkymi do neba či kam podľa nich tí mŕtvi chodia. Jediná výnimka som ja s Marekom. Nemáme v Žiline nikoho. Môžeme utiecť, ale neutiekli sme. Sám neviem, prečo som ho počúvol. Možno ma presvedčili jeho slová, že pred touto katastrofou sa nedá nikam utiecť. A že ma bude trénovať, aby som prežil.
Akurát som odpratával ďalšieho mŕtveho, keď si ma zavolal bokom:
„Ako sa cítiš?“
„Tak otupene. Pomaly si už zvykám na smrť všade okolo. Nikdy pred tým som si nemyslel, že sa budem dotýkať toľkých mŕtvych tiel.“
„Bojíš sa aj svojej smrti a smrti tvojich blízkych?“
„Neviem, čo ti mám povedať. Jasné, že sa o nich bojím. Hlavne o mamu.“
„Cítiš ako ti pri týchto myšlienkach strach preniká celým telom?“
„Áno.“
„Dnes ti dám prvú lekciu. Je jednoduchá, ale účinná. Pomôže ti, ako prekonať strach.“
Spozornel som a nechal ho hovoriť.
„Tvojím novým cieľom je vedome dýchať. Venovať pozornosť svojmu nádychu aj výdychu. Menej myslieť a dýchať pri všetkom, čo robíš. Ak na to zabudneš, zapamätaj si niečo, pri čom si opäť na vedomé dýchanie spomenieš. Tréning robí majstra. To je všetko.“
Skúšal som vedome dýchať, ale po chvíli som na celé to vedomé dýchanie zabudol. Našiel som, čo mi pripomenie, že mám opäť začať dýchať. Stačilo uvidieť ďalšieho mŕtveho človeka.
Môj život sa zmenil. Už neexistovalo nič ako trvalá práca. Niekto zo záchranárov s položartom spomenul: „Život si za peniaze nekúpiš a na všetko ostatné je tu páčidlo.“ Nato som si urobil cigaretku z dvadsaťeurovky a dodal: „Neočakával som, že práve Slovensko bude prvá krajina EÚ, v ktorej sa prestane platiť eurom.“ Ale inak bankovky nepálime. Načo páliť malé kúsky papiera keď je po ruke benzín.
„Ako ti ide vedomé dýchanie?“ Spýtal sa ma Marek asi o týždeň ku večeru.
„Už vcelku aj hej. Čo ti poviem, veľa mŕtvych okolo…“
„Si pripravený na druhú lekciu?“
„Áno. Pripravený. Počúvam.“
Marek prišiel k zaparkovanému autu na kraji cesty: „Druhá lekcia nadväzuje na tú prvú. Je tiež jednoduchá, ale treba pri nej vytrvať. Už vieš vedome dýchať. Všimol si si, že menej myslíš, však?“
„Keď nad tým uvažujem, všimol som si, že sa menej bojím.“
„Presne tak. Druhá lekcia je o zvládnutí mysle. Okolie iba pozoruj. Vstúp aj do svojho tela. Skús sa pozrieť na svoje ruky. Skús si uvedomiť život vo svojich rukách a aj vo zvyšku tela. Skús sa naučiť, ako vnímať svoje telo, pretože práve vďaka nemysleniu a zvládaniu svojho tela môžeš cítiť vlastnú energiu. Skús to.“
Zameral som pozornosť na moje prsty a naozaj v nich začal cítiť ako keby jemné teplo.
„Mimochodom, keď stlmíš myseľ, prichádza intuícia.“ a na dôkaz už takmer za tmy sa skrčil a vytiahol z blata kľúčiky od vedľa zaparkovaného auta. „Dnes ťa zveziem domov.“
Prvý krát v aute po dlhšom čase. Svetlá auta osvetľovali temné siluety rozbitých autovrakov. Bolo ich príliš veľa, nemal ich kto odtiahnuť na skládku, tak sme ich len nechali nehybne stáť vedľa cesty.
„Žijeme len raz!“ zakričali chalan a baba v žltom porche a prefrčali okolo nás. Na konci ulice nabehli na sklo, dostali šmyk a s rachotom vrazili do stojaceho džípu. Komplet rozbité obe autá. Baba aj chalan boli trochu odretí, ale žili. Zamrmlal som si pre seba: „Blbci… v tom porche som sa chcel zviesť ja.“
„Nerieš ich. Rýchlych áut bolo a bude. A blbci sa v tomto svete bez dozoru eliminujú sami. Skús opäť vnímať svoju energiu.“
„Myslel som si, že ma budeš učiť numerológiu“ povedal som Marekovi.
„Načo. Podstatné je tu a teraz. A pri dobre rozvinutej intuícii numerológiu netreba. Naučím ťa len to dôležité. Aj tak toho bude dosť.“
„To som už od jedného Mareka počul. Najviac ma prekvapuje aké krátke sú tvoje lekcie. Vnímať svoj dych, svoju energiu.“
„To je sila jednoduchosti.“
Aj naďalej som býval na okraji mesta, v Strážove. Elektrika ide, plyn tiež, skrátka pekná idilka rodinných domov. Iba ľudia naďalej pomaly zomierajú… V Žiline ich žije ešte možno tak 3.000 ľudí. približne jedna tridsatina minuloročných štatistík.
Auto som si obstaral / požičal / ukradol / znárodnil pekné SUV Toyotu Landcruiser 4×4. Veď potrebujem sa nejako dostať na zhromaždisko keď cestári v zime „z neznámych príčin“ neodhŕňajú cesty.
O pár dní neskôr som sa pozrel na kalendár. 14-ty február. Valentín. Ráno po ceste na zhromaždisko som si iba zašomral: To sú ľudia. Sviatok zaľúbených oslavujú nezáväzným sexom v autách na ulici. Súkromie-nesúkromie, urobili by to aj na ceste, ale v autách sa dá zapnúť kúrenie.
„Páči sa mi tvoje auto“ a mladá baba mi dala bozk na pery priamo na zhromaždisku.
„Ja nie som jeden z tých ľahkých mužov“ a odtiahol som sa.
„Ani ja nie som jedna z tých ľahkých žien.“
Bozk nebozk, mala peknú trošku chudšiu postavu a pekne vytvarovanú hruď… ale stále som trochu váhal.
„Pridám aj striptíz.“
„Masáž by sa hodila viac.“
„Viem o jednom peknom mieste.“
O chvíľu sme sa viezli v mojom autíčku do jedného menej známeho 4-hviezdičkového hotela.
„Prečo si si vybrala práve mňa?“
„Pozorujem ťa už dlho. Zaujal ma tvoj pokoj. A to, že nemáš strach. Ide z teba taká zvláštna energia.“
„To ma zaujíma. Povedz viac.“
„Neviem to vysvetliť… ale si jeden z mála „iných“.“
V hoteli mi zaviazala oči šálom a zaviedla ma do jednej z apartmánov. Pocítil som príjemné teplo vykúrenej izby. Opäť ma pobozkala a chvíľku nechala čakať. Počul som hukot závesov a škrtanie zapaľovačom. Následne ma opäť pobozkala, zodvihla mi ruku a priložila ju na svoje pekne tvarované prsia. Pritiahol som si ju k sebe druhou rukou. Pocítil teplo jej nahého tela. Bozk. Ďalší bozk. A ďalší. Pomaly mi odmotala šál z hlavy a uvidel som ju v plnej kráse v príjemnom šere luxusnej izby osvetlenej iba sviečkami. Dala mi dole bundu, tričko, nohavice… Bola pekná, zvodná, jednoducho páčila sa mi. Jej som nemusel nič hovoriť, stačil jej len jeden pohľad na moje spodné prádlo. O chvíľu skončilo na zemi aj to. „Chcel si masáž.“ „Keď inak nedáš.“ a ďalší bozk. „Ak by si chcel, môžem pozmeniť plány.“ a prešla mi rukou po mojej hrudi. „Najprv masáž a potom uvidíme.“ Pridala bozk, dlhý, jazýčkový…
.
.
.
O tri hodiny neskôr pri ceste autom späť na zhromaždisko: „Mimochodom ako sa voláš?“
„Silvia.“
„Róbert, teší ma.“ a pobozkal juu.
„Môžeme sa vidieť aj večer.“ A ďalší bozk… Tak nejako som opustil Strážov a v Nečase sa nasťahoval do Vily Nečas.
Na zhromaždisku nám menili úlohy. Stal som sa členom tímu, ktorý vypínal v prázdnych domoch kúrenie, elektriku, plyn…. žeby Valentínsky špeciál? Vyhľadal som aj Mareka. Našiel som ho pri vchode do jedného z domov. Práve s jedným policajtom otvárali dvere. Prekvapivo, už z diaľky si ma všimol a pozdravil s tajomným úsmevom a so slovami: „Vidím, že máš ženu.“
Dokelu, ako to vie? Veď Silvia šla inde…
„Zmenila sa tvoja energia. Je už jemnejšia.“ Opäť som sa na neho pozeral ako vyoraná myš.
„Vidím, že si pripravený na ďalšiu lekciu.“
V dome sme si sadli na gauč. „Počúvam ťa.“
„Naučil si sa vedome dýchať. Naučil si sa cítiť svoju energiu. Teraz je na čase aby si začal cítiť energiu iných ľudí či vecí. Stačí zavrieť oči. Čo cítiš?“
Zatvoril som oči. Začal si uvedomovať tých pár zvukov… kvapkanie vody… Hukot vetra za oknami… Marekové slová… Marek?
„Viem, že si tu, so mnou. Počujem tvoj hlas. Mám taký pocit, že cítim aj to, kde si.“
„Čo ešte cítiš?“
Opäť som zatvoril oči… Opäť sa upokojil. Chvíľku ostal v tichu bez mysle.
„Neviem…. už asi nič ďalšie necítim…“
„Cítiš policajta?“
„Nie, necítim.“
„Ani nemôžeš… má málo energie…“
O desať sekúnd som len počul buchnutie padajúceho tela. Už dávno viem, čo tento zvuk znamená… Prišli sme k policajtovi. Bol mŕtvy.
„Čo? Ako? Prečo? Ako to vedel?“ pomyslel som si. Marek mi len znova ukázal symbol hada požierajúci svoj vlastný chvost. „Vieš čítať myšlienky?“ Iba mlčky pokýval hlavou na znak áno. Následne od policajta zobral pištoľ a dva zásobníky. Sníva sa mi?
Ďalšie dni som trénoval aj vnímanie iných ľudí. Začal cítiť náznaky… Zato Silviu som vnímal vcelku jasne. Stačí, aby bola do pár metrov odo mňa. Podľa Mareka preto že sme mali spolu sex. Že neexistuje nič ako krátkodobý sex… každý sex je dlhodobé spojenie… Síce mi to pripadalo zvláštne, ale na Marekových slovách obvykle bolo dosť pravdy…
O pár dní ma Marek opäť oslovil: „Si pripravený na zasvätenie. Bude 21. februára večer v mojom byte.“
Na mobile mi svietil dátum 21. januára… Síce mobilná sieť už veľmi neide a dorozumievame sa vysielačkami, ale mobil som si z nostalgických príčin nechal. Vie robiť dobré fotky a videá. A občas je extra svetlo v noci na nezaplatenie. Hlavne teraz, keď v rámci úsporných opatrení je vypnuté pouličné svetlo všade okrem pár hlavných ulíc.
Otvoril som si vchodové dvere do Marekovho paneláku. Nebolo to tažké, bol kľúč v zámke. Pripravený na nečakané som zaklopal na dvere Marekovho bytu. Otvoril mi a v obývačke som uvidel horiace tri sviečky a na podlahe nakreslený symbol.
„Oslovil som ťa, pretože si mal dobré telefónne číslo. 51 ako symbol bojovníka, 44 ako symbol obrovskej sily ak je založená na nesebeckosti a 7 ako silné spirituálne číslo. Povedal si mi aj tvoj dátum narodenia: 6.2.1990. Vodnár narodený v znamení deviatky. Prešiel si skúškami, naučil si sa síce málo v slovách ale veľa v skutkoch. Kľakni si doprostred kruhu.“
Urobil som, čo povedal. „Pamätaj si. Máš voľbu: Vyberáš si život, aj keď neľahký, alebo si vyberáš smrť?“
„Vyberám si život.“ Odpovedal som mu.
„Pamätaj si, toto rozhodnutie bude platiť až do tvojho skonu. Si pripravený bojovať?“
„Áno, som.“ Odpovedal som mu jasne a zreteľne, aj keď som tušil, že toto rozhodnutie prináša aj zodpovednosť.
„Prijímaš symbol moci, symbol duality v jednote, symbol života a smrti, symbol hada požierajúceho svoj vlastný chvost?“
„Áno, prijímam.“ Povedal som v očakávaní, čo sa bude ďalej diať. Marek ma chytil za hlavu a vyriekol slová:
„Nech ťa sila hada sprevádza!“
Ucítil som ako neznesiteľná bolesť prešla mojim telom. Zatvoril oči a cítil, ako keby som sa na pravej ruke dotkol niečoho žeravého. Veľmi som sa začal triasť. Otvoril som oči a pozrel sa na moju ruku. Videl som, ako sa mi na kožu prepaľuje znamenie čierneho hada. O pár sekúnd bolesť utíchla, ostalo len jemné brnenie v ruke.
„Ešte žijem?“ a pozrel som sa okolo seba.
„Čo sa stalo?“ Šok už takmer úplne odznel.
„Čo sa zmenilo?“ a začal som vnímať svoj dych a svoje svoje telo. Niečo bolo iné ale nevedel som povedať čo.
Uvidel som Marekovu tvár bez známky úsmevu.
„Dnes môžeš ostať u mňa. Na gauči je miesto.“
Zaspal som takmer ihneď. Ráno som si uvedomil, čo sa zmenilo. Moje vnímanie bolo o niečo širšie a moje myšlienky sa túlali veľmi veľmi rýchlo. Marek ma pozoroval a upokojoval: „Len vnímaj svoj dych a energie. Použi všetko, čo si trénoval. Potrebuješ ale ostať nohami pekne na Zemi. Nemôžeš uletieť myšlienkami niekam do neba. Zvládaš?“
„A mám na výber?“
„Hej. Zomrieť ešte stále môžeš. A bude to problémová smrť.“
„Čo znamená to znamenie hada? Aký darček si mi dal?“
„Had je symbol duality. Môže sa zakusnúť do svojho chvosta a urobí kruh. Vtedy môžeš zomrieť alebo byť večne živý. Ale môžeš sa stať aj zatrateným. Had je moc života i smrti. Kruh ako kolobeh, oči ako bodka. Začiatok i koniec.“
„Ďakujem za upokojenie. Môžeš prestať hovoriť v hádankách? Hodilo by sa niečo praktické. Mám taký pocit, ako keby mi išlo roztrhnúť hlavu.“
„Rozširujú sa ti zmysly. Pomaly budeš vnímať viac a viac. Ale potrebuješ spomaliť myseľ. Nájsť Silu prítomného okamihu. Intuícia sa ti postupne rozširuje. Budeš vedieť viac. Každý dostane trošku iné dary od Hada. U mňa to bolo intuitívne odhalenie tajomstiev numerológie. Časom uvidíš, čo to bude u teba. Dnes skús iba relaxovať. Tento týždeň ťa bude čakať najväčšia životná skúška. Posielam ti energiu, aby si ju úspešne zvládol. Extra kľúčiky od bytu sú v zámku.“ A ukázal na dvere. „Róbert, pamätaj, sýto jedz, veľa pi, dobre spi – to tiež pomáha. Raňajky máš na stole.“
Ako som sa prechádzal ulicami, uvedomil som si, že moju energiu môžem aj zamerať na jedno miesto a ucítim v ňom teplo. Dýchaj. Cíť. Ži! Silvii som sa ospravedlnil že asi niečo na mňa lezie. Ona: „A čo, infarkt?“ Ja: „Nie. Skôr niečo normálnejšie. Asi chrípka. Najbližších sedem dní budem spať inde.“ Ako odchádzala, ešte dlho som cítil jej energiu.
Ráno, na tretí deň od prijatia symbolu mi Marek v byte povedal o ďalšej novinke:
„Prvé tri dni si zvládol. Čaká ťa ešte jedna skúška. Potrebuješ ju zložiť aby si žil ďalej.“
„Počúvam.“
Marek vytiahol zo zásuvky stola pištoľ aj s dvoma zásobníkmi. Spomenul som si na mŕtveho policajta, ktorému tú pištoľ zobral. Podal mi ju pažbou napred.
„Už asi vieš, o čom bude skúška.“
„Mám niekoho zabiť?“
„Áno. Zabiť mňa!“
„ČO!? Robíš si zo mňa prdel či čo?“
„Nie. Nerobím. Pre temného okultistu neexistuje lepší osud ako smrť. Máš čas do 27. februára. Potom zomriem tak či tak, ale s hrozivými dôsledkami.“
„Určite sa ti dá pomôcť. Veď už mám nové schopnosti.“
„Bodaj by sa dalo.“ Zťažka vydýchol: „Ďalšie dni to už nebudem ja. Budem pomaly strácať zdravý úsudok. Zabi ma skôr ako bude neskoro.“
„Nie. Neurobím to. Nájdem inú cestu. Idem sa prevetrať.“ Zobral som kľúčikmi a rýchlo šiel dole schodmi.
„Pán je akýsi nervózny.“ Oslovila ma provokačne staršia pani bývajúca o poschodie nižšie. Iba jediný ďalší človek, ktorý ostal bývať v tom vchode.
„Ďakujem, nemám chuť na žarty.“
Nasledujúce dni Marekov duch slabol. Už to nebol on a táral nezmysly. Ako keby hovoril o filmoch ako Matrix, Equilibrium, Resident Evil, The Walking Dead, 28 Days Later. Nechápal som ho. Dostal aj chrípku.
Marek zomrel presne 27. februára o siedmej ráno. Zatvoril oči a ako keby zaspal. Jeho energia pomaly mizla. „Je mŕtvy!“ Skonštatoval som, zamkol byt, a šiel von po benzín. Aspoň ho pochovám. Vrátil som sa asi o tri hodiny. Už som nemal učiteľa. Mám iba na ruke symbol čierneho hada. Je čas sa zamyslieť čo ďalej. Karty sa zmenili.
Vrátil som sa do vchodu. Otváral som kľúčmi byt. Niečo bolo opäť iné. Pozrel som sa na Mareka – ležal mŕtvy na posteli. „Čo je iné?“ opäť som sa pozrel na Mareka. Zdalo sa mi, že sa pohol. „Sakra, čo sa deje?“ Ostražito som sa obrátil k nemu. Pomaly sa začal hýbať a skotúľal sa z postele. „Marek, ty žiješ?“ Neodpovedal. Začal sa plaziť ku mne. „Marek, toto nie sú žarty!“ Pomaly a nemotorne sa postavil. Vtedy som uvidel Marekove oči. Ten pohľad sa nezabúda. Začal som pomaly ustupovať ku dverám. „Marek, počuješ ma?“ Vyšiel som dverami bytu, Marek nemotorne šiel za mnou. Ustupoval som dole schodmi. Marek sa potkol a skotúľal sa po schodok. Obrovský rámus. Zodvihol sa bez známok ublíženia. V tom otvorila dvere naša suseda. „Čo sa deje? Pán Marek, čo sa stalo?“ Ustúpil som opäť o poschodie nižšie. Vtom začal Marek prenasledovať starú susedu. Marek ju chcel zakusnúť. Prekvapene padla do svojho bytu. Marek jej zahryzol do ruky. Suseda vrešťala. Sakra, čo teraz?
Rýchlo som vybehol do Marekovho bytu a hľadal šuflík so zbraňou. Ozbrojený opatrne zišiel nižšie. Suseda krvácala na zemi, Marek jej odhryzol časť ruky. Namieril som zbraň na Marekovu hlavu a vypálil tri náboje. Klesol na zem. Suseda nemala šancu tú stratu krvi prežiť. Zamkol som jej byt a vyšiel na ulicu. Zahlásil do vysielačky: „Chlapi, máme problém. Budem potrebovať medika a policajta. Stala sa vražda.“
O chvíľu som v doprovode otvoril byt. Suseda bola tiež mŕtva… Cítil som, že má podobnú energiu ako bezduchý Marek. Začala sa premieňať priamo pred našimi očami. Aj ona schytala guľku do hlavy…
… písal sa 27. február – deň, kedy ožili zombies.