Mimoriadna porada v Pekle
Lucifer je na mimoriadnej porade zlých síl. Démoni sú vystrašení, a jeden z nich prehovorí:
– Stalo sa niečo strašné. Ľudia dostali slobodnú vôľu. Ako slobodné bytosti sa môžu rozhodnúť, že nás už nebudú poslúchať. Čo urobíme? Lebo toto je náš koniec.
Ostatní diabli mu prikyvujú. Aj z nich cítiť pocit neistoty.
Lucifer sa pozrie na všetkých svojich spolupracovníkov, a prehovorí silným hlasom:
– Myslíte si, že toto je náš koniec. Ale mýlite sa. Toto je náš začiatok. Pozrite sa na svoje sily. Pozrite sa na svoju moc. Stačí, ak ju vhodne ukážeme ľuďom, a budú nás poslúchať. Budú pracovať pre nás.
Iný z démonov sa zamyslí:
– Ako? Ukáž nám to!
– Jednoducho. Využijeme povahu ľudí. Využijeme to, že stále niečo chcú. Že sú žiadostiví, a túžia po majetkoch. Túžia po všetkých pokladoch sveta. A absolútne netušia, že všetko podstatné už majú v sebe. Nebojte sa, necháme ich spať. Presvedčíme ich, že musia pracovať dlhý čas, aby získali niečo, napríklad bývanie či auto. A keď ho získajú, necháme ich pár dní sa radovať. Ale potom ich presvedčíme, že nie sú spokojní. Že potrebujú niečo väčšie a drahšie.
A viem, čo nám pomôže. Nazvem to peniaze. Aby ten, kto má veľa peňazí, si myslel, že má všetko. Vplyv, závisť iných, moc. A urobíme im idoly, nesmierne bohatých a úspešných ľudí. A tí budú pracovať pre nás. Budú hovoriť, že za peniaze sa dá kúpiť všetko, dokonca i šťastie.
A chudobní ľudia ich budú počúvať. Dokonca sa nechajú presvedčiť, že pre peniaze treba riadne makať. Treba makať každý jeden jediný deň. Dokonca robiť to, čo ich nebaví, a nenapĺňa. Vytvoríme aj také roboty. A vytvoríme zdanie, že nemajú voľbu. Že musia trpieť.
– Ale to ich zlomí! Nikto nebude chcieť trpieť celý život.
– Aj na to som myslel. Nebudú robiť stále. Urobíme im napríklad víkend, stačí tak dva dni za týždeň. Vtedy budú môcť načerpať nové sily, aby sa nezosypali. Aby stále ostávali v tom istom koliesku pre škrečka.
Dokonca to urobíme rafinovanejšie. Zmeníme ich pohľad na život. Presvedčíme, že čakanie je lepší život je správne. Že čakať na spásu sa oplatí. A tak budú čakať. Čakať každý týždeň na piatok, celý rok na leto, a celý život na šťastie.
Ale to nie je všetko. Nemôžeme ich nechať v pokoji, aby nezačali hľadať samého seba. Potrebujeme zamestnať aj ich myseľ. Vymyslíme médiá, telku, noviny, bulvár. Ukážeme tam tie najzaujímavejšie a najšokujúcejšie veci. Nevadí, že budú negatívne. V médiách im ukážeme, aký svet chceme mať. Svet nepríjemný a zlý. A oni tomu uveria. Dokonca pri našich správach a filmoch budú oddychovať.
Vidíte tento svet? Vidíte, tú príležitosť pre nás?
– Áno.
– Ale to je ešte len začiatok. Toto, čo som Vám doteraz povedal, budú iba vidieť, počuť. My vstúpime omnoho hlbšie. Vstúpime do ich myšlienok a citov.
Milá pochybnosť, ty ich vtiahneš do neistoty. Ozveš sa po každom ich rozhodnutí, a podsunieš im slová: Čo ak je moje rozhodnutie nesprávne? Čo ak zlyhám? Čo ak toto rozhodnutie budem ľutovať? A ľudia budú príliš upätý na minulosť. Dokonca až tak, že prestanú konať v prítomnosti.
A milá negativita. Ty pomôžeš pochybnosti a vstúpiš do mysle. Naučíš ich obávať sa vždy toho najhoršieho. Budeš sa vždy pozerať na svet z tej horšej stránky. A vieš prečo, však? Negatívne myšlienky nás predsa posilňujú.
A potom nastúpiš ty, milý strach. Budeš im ukazovať tie najväčšie obavy. Budeš ochromovať ich telo. Budeš ochromovať ich jazyk. Vďaka tebe budú ľudia strácať odvahu, a vyberať si tie najzbabelejšie rozhodnutia. A vôbec nezáleží, či sa nejaký zo strachov naplní, báť sa budú aj tak.
Skvele ťa doplní hnev a pocit neprávosti. Je úplne jedno, na koho budeme ukazovať prstom. Ľudia sa aj tak na seba budú hnevať, hádať, nadávať si, kvôli úplným zbytočnostiam. Dokonca sa v hneve budú vedieť zabiť, a v tej chvíli to budú pokladať za správne.
A keď hnev vyhrmí, nastúpiš ty, milá vina. Budeš ukazovať na chyby, ktoré ľudia nielen v hneve spravili. Budeš to zlé svedomie, ktoré bude ukazovať prstom na seba samého. Najviac ich sťahovať dole. Dobrovoľne, s ich súhlasom, ľudí mučiť.
A celý náš svet skvele doplní smútok a beznádej. Ľudia budú tak ponorený v našich pocitoch a myšlienkach, že budú presvedčení, že niet voľby. Že svet je nepriateľský a zlý. A oni, obete tohto sveta, musia trpieť. Dokonca až tak, že budú chcieť vkročiť smrti, do náruče, dobrovoľne.
– Znie to ako dobrý plán (odpovedal jeden z démonov). Ale čo ak niekto nebude chcieť hrať našu hru? Čo urobíme potom?
– Nie je nič jednoduchšie. Využijeme pýchu ľudí. Využijeme ich lipnutie na zvykoch a skúsenostiach. Využijeme to, že sa nechcú meniť. Dokonca ich naučíme zamilovať si naše pocity, zamilovať si svoje utrpenie. A ak sa niekto rozhodne od nás oslobodiť, jeho najlepší kamaráti a rodina mu dajú tie najhlbšie rany. Budú ho sťahovať dole, až nakoniec opäť padne.
– A čo ak niekto prekoná aj rany okolia, aj tých najbližších, a oslobodí sa?
– Ak sa taký človek nájde, a vytrvá dni, mesiace, i roky, bude slobodný. Nad ním už nebudeme mať moc. Ale pozrite sa okolo seba. Koľko ľudí sa chce skutočne zlepšovať? A koľko iba hovorí: Mal by som niečo robiť? Nebojte sa, otrokov budeme mať stále dosť.
Autor: Robert